O Turčianskych jedinečnostiach
Abramová – Renesančná kúria
Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Renesančná kúria bola
postavená v 2.polovici 17.storočia. Upravovaná bola po roku 1995. Má obdĺžnikový
pôdorys, trojtraktovú dispozíciu, je jednopodlažná s podkrovím a pivnicou.
Zdroj: http://krizom-krazom.eu/regiony/kastiele-v-okrese-turcianske-teplice
Belá-Dulice – Potočná radová zástavba
Špecifickým urbanistickým prvkom pre Belú sú menšie objekty sýpok umiestnených
naproti obytným domom v tesnej blízkosti potoka. Sýpky mali kované okenice a
železné dvere.
Belá-Dulice –Kostol Božieho Tela
Kostolík postavili niekedy v priebehu tretej tretiny 13. storočia až prvej polovice 14.
storočia ako pomerne jednoduchú jednoloďovú stavbu s kvadratickým presbytériom a
severnou sakristiou. Súčasnú dispozíciu dostal kostolík až v 17. storočí, kedy bola
pristavaná západná veža a okolo stavby bol postavený ochranný múr.
Zdroj: www.e-regions.sk
Benice - Kúria Pivkovcov
Postavila si ho v druhej polovici 19. storočia zemianska rodina Pivkovcov, ktorá sa do
obce prisťahovala v roku 1710. Pivkovci patrili k aktívnym slovenským národovcom,
benický rodák Ambróz Pivko bol členom delegácie, ktorá v roku 1861 niesla do Pešti
Memorandum slovenského národa. Dnes je v kaštieli reštaurácia a penzión s pekným
parkom. V roku 1994 bola vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku
Zdroj: www.kastielbenice.sk
http://krizom-krazom.eu/regiony/kastiele-v-okrese-martin
Blatnica – Blatnický hrad
Hrad bol postavený po roku 1252 na malom priestore skalného hrebeňa, ktorý
sa zvažuje na jednu stranu do Turčianskej kotliny a na druhú do Gaderskej doliny.
Postavený bol na ochranu cesty zvanej magna via, ktorá viedla z Nitry na sever.
Neskôr jeho význam upadal a dnes zostali z neho len ruiny.
Blatnica - Múzeum Karola Plicku
Múzeum venované známemu fotografovi, etnografovi, filmárovi, folkloristovi
a pedagógovi. Vysunutá expozícia Slovenského národného múzea – Etnografického
múzea v Martine, ktorá bola otvorená v roku 1988. Venuje sa životu a dielu
významného českého umeleckého fotografa, autor viacerých obrazových publikácií
o Slovensku, etnografa, filmára, folkloristu a pedagóga Karola Plicku (1894 – 1987).
Obdivoval slovenský folklór, zapísal a nahral mnohé slovenské ľudové piesne, bol
zberateľskou osobnosťou. Zbieral rozprávky, detské hry, porekadlá, obrázky,
fotografoval našich predkov, kroje, ľudovú architektúru, prírodu a iné poklady ľudovej
kultúry. Natočil niekoľko filmov, ale k jeho najlepším sa radí film Zem spieva (1933).
Zdroj: www.e-regions.sk
Blažovce - baroková kúria
Zachovala sa tu kúria, ktorá bola pôvodne baroková, ale v prvej polovici 18. storočia
bola prestavaná. Kúria reprezentuje obydlie strednej vrstvy turčianskych zemanov.
Zdroj: www.e-regions.sk
Bodorová - Viliam Chorváth
(11.4.1915 Bodorová - † 15.7.1974 Bratislava)
Maturoval na gymnáziu v Martine, študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave.
Získal titul MUDr., doc., univ. prof. Pôsobil ako vojenský lekár, lekár v Štátnej
nemocnici v Trnave, veliteľ a chirurg povstaleckej nemocnice, lekár v Košiciach,
vedúci Katedry chirurgie Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Venoval sa problémom
všeobecnej a abdominálnej chirurgie, neurochirurgie, endokrinnej, cievnej
a rekonštrukčnej chirurgie. Bol popredným medzinárodne uznávaným
angiochirurgom. V roku 1953 ako prvý v ČSSR uskutočnil úspešný cievny
transplantát u klinického pacienta. Ako prvý v ČSSR uviedol do praxe operáciu podľa
Ogneva a upozornil na možnosť embolektómie. Napísal okolo 100 štúdií a článkov
do domácich i zahraničných odborných časopisov. Bol členom mnohých lekárskych
spoločností a držiteľom viacerých vyznamenaní. Je autorom viacerých významných
odborných prác: Krvácanie z gastroduodenálneho vredu, Pooperačné pankreatitídy,
Prípady pozdnej embolektómie, Arteriálne a arteriovenózne poúrazové aneurizmy
a fistuly, Liečba traumatických lézií tepien a niektoré dlhodobé výsledky po ich
rekonštrukcii cievnym stehom, K fyziopatológii, diagnostike a chirurgickej liečbe
arteriálnych oklúzií.
Zdroj: https://www.turieconline.sk/osobnosti-z-turca/item/chorvath-viliam
http://e-regions.sk/sk/bodorova
Borcová – bioplynová stanica
Bioplynová stanica Borcová 999kW, dátum spustenia do prevádzky 2013. Vstup
odpady zo živočíšnej výroby: hnoj, hnojovica, kurací trus, trávna senáž a kukurica.
Produkované teplo poľnohospodári využívajú na sušenie svojej produkcie a tiež pri
vykurovaní obce. Touto technológiou predkomorového spaľovania dosahuje žážihová
technológia parametre vznetovej technológie a tým pádom umožňuje dokonalé účinne
spaľovať vyrobený bioplyn, čím poľnohospodárovi ušetrí ročne vyše 3000 ton
kukuričnej siláže, zníži prevádzkové náklady na dopravu, skladovacie priestory,
vývozy a znižuje aj dopravnú záťaž. Spaľovaním bioplynu sa znižuje až o 30x
zaťaženie životného prostredia.
Zdroj: http://www.repowermap.org/installations/563227302/sk/Energia-z-bioplynu-
Brieštie – zvonica
Zvonicu postavili obyvatelia obce v roku 1920. Zvonica má zrubové prízemie so
zvisle oddebnenou vežou stĺpovej konštrukcie. Strecha je šindľová, ihlanového tvaru
a zakončená je malou plechovou guľou. Nachádza sa tu aj pôvodná drevená tabuľa, na
ktorej je napísaný rok vzniku a účel zvonice, ako v slovenskom jazyku, tak aj
v nemeckom jazyku.
Zdroj: informácie z obce
Budiš – prameň
Prameň Budiš objavil v roku 1573 prírodovedec a benediktínsky mních Mikuláš
Pavol Brikcius. Do polovice 20. storočia pili rodáci obce Budiš a ľudia zo širokého
okolia minerálnu vodu z prameňov, ktoré vyvierali samovoľne v budišských
močariskách. Táto minerálna voda priaznivo vplýva na tráviaci, dýchací systém
a na činnosť obličiek. Zároveň vhodne dopĺňa vápnik v organizme.
Zdroj: www.e-regions.sk
Bystrička - Viliam Žingor
Viliam Žingor pochádza z Bystričky pri Martine, narodil sa 30. júla 1912. Študoval
na martinskom gymnáziu a absolvoval dva ročníky Vysokej školy zemědělské v Brne.
Vojenskú prezenčnú službu vykonal v r. 1934-36 v delostreleckom pluku 11 v Žiline.
V Bratislave absolvoval 7-mesačnú školu pre záložných dôstojníkov, kde dosiahol
hodnosť podporučíka. V máji 1939 ho povolali do slovenskej armády. Od svojej
jednotky v Žiline odniesol niekoľko pušiek a ukryl ich v lese pri rodnej obci. V jeseni
1940 tam zriadil tajný úkryt pre zbrane a materiál. V deň napadnutia ZSSR
Nemeckom (22. 6. 1941) Žingora opäť povolali k delostreleckému pluku 11 v Žiline.
Odtiaľ ho poslali do Poľska a ďalej na hranicu Sovietskeho zväzu, kde mali slovenskí
vojaci bojovať s nemeckými jednotkami ako dobrovoľníci proti Červenej armáde.
Na jar 1942 vydal Žingor letáky s výzvou k armáde, aby prešla do hôr a zorganizovala
partizánske jednotky. V prvej polovici r. 1943 začal s bratom Bohušom a ďalšími
upravovať lesné skrýše a skladištia. Keď dostal Viliam Žingor
4. 7. 1943 povolávací rozkaz na východný front, odišiel do hôr a v horárni na
Stráňach u L. Frimmela zriadil organizačné centrum partizánskeho hnutia v Turci.
Vo februári 1944 k žingorovcom priviedli 6 sovietskych vojakov, ktorí ušli
z nemeckého zajatia. Vznikol prvý partizánsky oddiel v Turci pod velením V. Žingora.
Koncom apríla si oddiel zriadil lesný tábor pri obci Valča, kde bolo asi 40 vojenských
zbehov a dobrovoľníkov. Ďalšie tábory vznikli v priestore obcí Trebostovo, Necpaly,
Vrútky a v Kantorskej doline, kde sa postupne sústredili aj ďalšie partizánske oddiely
z Turca. Bol tam tiež Žingorov štáb, ktorý v tábore vyžadoval vojenskú disciplínu
a organizoval výcvik partizánov. 21. 8. 1944 partizáni obsadili obec Sklabiňa, kde
umiestnili štáb partizánskych síl v Turci. Spolu s ďalšími skupinami slovenských
partizánov utvorili jadro 2. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Veliteľom
sa stal V. Žingor, jeho zástupcom Ján Repta a náčelníkom štábu Ladislav Nosák.
Keď prišla správa, že Žilinu okupovali nemecké vojská, Žingor sa rozhodol obsadiť
so svojou jednotkou celú Rajeckú dolinu a chrániť tyl Turca. Brigáda sa rozrástla na
vyše 1500 príslušníkov a mala 9 oddielov. Bránila prístupy do údolia Rajčianky
z viacerých smerov a podnikala výpady až k žilinskému letisku. Kontrolovala toto
územie do obsadenia Martina okupantmi 21. septembra, keď sa ocitla v nepriateľskom
obkľúčení. Pokračovala však v bojovej činnosti do 25. 9. 1944, keď sa po útoku
nepriateľa z troch smerov partizáni museli aj so štábom v Kuneradskom zámku
stiahnuť sa do hôr. Žingor s 200-členným oddielom sa stiahol na Martinské hole.
Začiatkom apríla 1945 uskutočnili viacero bojových akcií, čím pomohli postupu
oslobodzovacích vojsk. Brigáda sa s nimi spojila 11. 4. 1945 v Martine a na druhý deň
bola rozpustená. Po oslobodení vystupoval V. Žingor aj na politickej scéne. Stal
sa členom SNR a vykonával funkciu podpredsedu Ústredného výboru Zväzu
slovenských partizánov. Začas bol jeho generálnym tajomníkom. Koncom roku 1946
sa funkcií vo Zväze vzdal a tiež členstva v Klube členov SNR za KSS, z ktorej
vystúpil. Po februári 1948 začali Žingora prenasledovať, postupne ho prepustili aj
z práce v detských domovoch v Mošovciach a Hlohovci. Krátko pracoval
v konzervárni v Dolnom Kubíne. Napokon sa nasťahoval do chaty spolubojovníka
v Račkovej doline, čo sa stalo jedným z jeho hlavných previnení obžaloby
v zinscenovanom procese. V novembri 1949 ho spolu s viacerými spolubojovníkmi
zatkli a uväznili. Obvinení boli obžalovaní zo založenia ilegálnej protištátnej
organizácie, ktorá mala na Slovensku vyvolať ozbrojené povstanie, nastoliť u nás
kapitalistický spoločenský poriadok a začleniť ČSR do tzv. Únie stredoeurópskych
štátov. Na hlavnom pojednávaní 18. – 21. 10. 1950 pred Štátnym súdom v Bratislave
odsúdili V. Žingora, S. Bibzu a L. Nosáka na trest smrti a peňažité tresty, ostatných
obvinených na mnohoročné väzenie, konfiškáciu majetku a stratu občianskych práv.
Rozsudok nad Žingorom a jeho druhmi vykonali 18. decembra 1950. Až po viac ako
17 rokoch sa 22. – 24. 4. 1968 v Banskej Bystrici konalo hlavné pojednávanie
obnoveného procesu, kde sa potvrdilo, že nepriateľská činnosť Žingorovej skupiny
bola umelo vykonštruovaná. Viliama Žingora občiansky a politicky plne rehabilitovali
až po novembri 1989. Povýšili ho posmrtne do hodnosti generálmajora a na rodnom
dome 18. 12. 1990 odhalili pamätnú tabuľu.
Zdroj: fotografia z archívu obce
http://www.zilinadnes.sk/osobnosti/viliam-zingor-partizansky-velitel
Čremošné - tunel
Raritou je aj železničná Trať SNP, ktorá prechádza z Banskej Bystrice do obce Dolná
Štubňa. Táto trať má 22 tunelov, jedným z nich je aj vôbec najdlhší železničný tunel
na Slovensku – tzv. Čremošniansky (v minulosti Harmanecký), ktorý meria
presne 4,697 km.
Zdroj: http://e-regions.sk/fullnode/593
http://www.cremosne.sk/-historia
Ďanová - prof. Oto Jaroslav Vrtiak
Oto Jaroslav Vrtiak, sa narodil 1.11.1924 v obci Ďanová. Akademik Dr. h. c. MVDr.
Otto Jaroslav Vrtiak, Dr. Sc., emeritný profesor, od roku 1972 rektor Vysoké školy
veterinárskej v Košiciach, hlavne sa zaoberal infekčnými chorobami hospodárskych
zvierat. Nečakane zomrel v roku 2001 vo veku 77 rokov. Pri jeho pohrebe si
veterinárni lekári v Turci predsavzali, že tomuto slávnemu rodákovi z Ďanovej
prejavia úctu tým, že mu odhalia na rodnom dome pamätnú tabuľu, toto predsavzatie
splnili 29. apríla 2003. V posledných rokoch svojho života sa intenzívne venoval
štúdiu prionových chorôb, a to najmä BSE, ale jeho prácu prerušila náhle smrť.
Celosvetovú prioritu má práca venovaná diagnostike a izolácii chrípkového vírusu
u kačiek na východnom Slovensku, neskôr dôkladne riešil otázky tuberkulózy a zriadil
špecializované referenčné národné pracovisko pre prevenciu a diagnostiku tejto
choroby. Druhým referenčným národným špecializovaným pracoviskom, ktoré zriadil
a viedol, bolo laboratórium na výskum besnoty, ktoré nadväzovalo na popredné
pracoviská bývalých štátov RVHP. Praktickým výsledkom tejto práce bol dovoz
nerizikovej vakcíny proti besnote, ktorá sa používa dodnes. Bol zakladateľom nového
Ústavu experimentálnej veterinárnej medicíny v Košiciach, ktorého riaditeľom bol 19
rokov a pomáhal aj pri zriadení ďalších vedeckých pracovísk. Akademik Vrtiak mal
záľubu v hre na husliach, rád chodil do prírody loviť pstruhy v čistých horských
potokoch a tešil sa na stretnutia s rodákmi.
Zdroj: http://turiec.sme.sk/c/1574753/pocta-slavnemu-danovskemu-rodakovi.html
Diaková – multifunkčná športová hala
Multifunkčná športová hala je situovaná v obci Diaková s možnosťou využitia pre
rôzne druhy športov ako sú hádzaná, futbal, floorbal, volejbal, nohejbal, tenis,
bedminton. Možnosť využitia stolného futbalu, biliardu, príjemné posedenie na
balkóne s výhľadom na športovú halu. V komplexe sa nachádza fínska sauna s infra
saunou a samostatnou odpočinkovou miestnosťou s himalájskou soľou.
Zdroj: http://www.sportovecentrumdiakova.sk/topic1/index.html
Dolný Kalník - obec
Dolný Kalník je menšia pôvodne zemianska, neskôr poddanská obec ležiaca približne
4 km východne od Martina. Prvá písomná zmienka je z roku 1355, kedy sa spomína
ako Kalnok. Svoj názov získala vďaka mútnej vode potoka. V druhej polovici
13. storočia sa toto územie nazývalo zemou Obuskovou (terra Obusk). V roku 1255
daroval kráľ Belo IV. dve poplužia zeme Obuskovi a po jednom popluží Obudovi,
Preyslovi, Bylegenovi, Nachkovi a Jakubovi. Pôvodný majetok sa na rozhraní 13.
a 14. storočia rozdelil. Z popluží Obuskových vznikol Dolný Kalník a zo zvyšných
Horný Kalník. V písomnostiach sú zaznamenané ako jedna dedina (Calnok), ako dve
sa začali spomínať od roku 1365, pričom prvá písomná zmienka o obci je už z roku
1355. Celé 14. storočie až do roku 1412 sú uvádzané pod názvami Dolný a Horný
Kalník. Začiatkom 15. storočia sa Dolný Kalník ako kuriálna obec dostala do rúk
Platyovcov z Paludze a Diviak. V ich vlastníctve ostala až do novoveku. Ešte v roku
1720 sa počítala za čisto zemiansku obec, ale zemania dosahovali len desatinový
podiel zo žijúceho obyvateľstva. Názov obce sa často menil, v roku 1522 bola
zapísaná ako Also Kalnyk, roku 1773 – Alsó Kelnek, 1786 – Alschó Kelnik, 1808 –
Dolní Kelník, 1913 – Alsókálnok. Po vzniku I. ČSR bol Dolný Kalník, ako najmenšia
obec okresu, zadelený pod obvodný notársky úrad v Hornom Jasene. V osemdesiatych
rokoch 20. storočia bola obec pričlenená k obci Dražkovce. V roku 1991 Dolný Kalník
vytvoril opäť vlastnú samosprávu a obec sa začala rozvíjať a zveľaďovať ako
samostatná.
Zdroj: http://www.dolnykalnik.sk/o-obci
Dražkovce - Kostol sv. Heleny
Ranogotický rímsko-katolícky kostol z čias okolo roku 1300. V roku 1611 bol
renesančne prestavaný, keď loď, presbytérium a prízemie veže dostali murované
klenby.
Zdroj: www.e-regions.sk
Dubové - Andrej Lettrich
Medzi významných rodákov patrí filmový režisér, scenárista a herec Andrej Lettrich
(1922-1995). Pochádzal zo štyroch detí. Absolvoval ľudovú a meštiacku školu, neskôr
sa rozhodol pokračovať v štúdiu na Učiteľskom ústave. Dvakrát po sebe ho neprijali,
a tak nastúpil na dvojročnú obchodnú školu v Martine. Svoju kariéru začal ako
divadelný ochotník. Po absolvovaní dvojročného štátneho konzervatória v Bratislave
začal v hlavnom meste študovať herectvo, ktoré aj úspešne ukončil. V roku 1948 začal
pracovať pre filmový priemysel ako asistent režiséra Pavla Bielika a Ondriša Jariabku.
Jeho režisérskym debutom je filmová adaptácia románu Františka Hečka Drevená
dedina z roku 1954. O dva roky neskôr nakrútil film Čisté ruky, v ktorých účinkoval
aj ako herec. Film bol však zakázaný. Lettrich adaptoval ešte ďalšie Hečkove romány.
Boli to filmy Bratia (1961) a trojdielne Červené víno (1976). Jeho tvorbu možno
rozdeliť na dve hlavné časti: adaptácie historických diel a detektívky. Detektívky,
v tom čase na Slovensku málo známy žáner, začal natáčať v roku 1965. Boli to filmy
s kvalitným hereckým obsadením. Aktívna televízna kariéra tohto úspešného režiséra
trvala 39 rokov, a je výsledkom bolo 29 filmov. Z toho 18 realizovaných na Kolibe.
V roku 1974 získal za celoživotnú tvorbu titul zaslúžilý umelec, o dva roky neskôr
sa stal laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda a v roku 1988 mu bolo udelené
najvyššie ocenenie – titul Národný umelec. V Lettrichových filmoch prevláda sociálna
problematika v spoločnosti. Tiež rieši otázku moci a filmy sa často odohrávajú
v rodinnom prostredí. Lettrichovo rozprávanie stavia na drobných ľudských
nedostatkoch, film nekritizuje degenerujúci systém, hovorí o prirodzených
a nadčasových ľudských chybách – chamtivosti, strachu či lakomstve.
Zdroj: http://www.dubove.sk/historia/historia.htm
http://zivotopis.osobnosti.cz/andrej-lettrich.php
Folkušová – renesančná kúria
Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Pôvodne renesančná kúria
zo začiatku 17.storočia. Upravovaná bola v roku 1797, v 19.storočí a v 90. rokoch
20.storočia. Má obdĺžnikový pôdorys, trojtraktovú dispozíciu, je dvojpodlažná
s podkrovím. Dnes je v súkromnom vlastníctve, rekonštruovaná.
Zdroj: http://www.folkusova.sk/
http://krizom-krazom.eu/regiony/kastiele-v-okrese-martin
Háj - Kostol svätého Kozmu a Damiána
Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Pôvodne gotický filiálny Kostol
svätého Kozmu a Damiána bol postavený v 2.polovici 15.storočia v roku 1454.
Prestavaný bol začiatkom 17.storočia, v rokoch 1671,1720 a 1830 a v 2.polovici
20.storočia. Bol renesančne upravený. Je trojloďový a jednovežový. V interiéri sa
zachovali zvyšky pôvodných malieb. Kostol stojí v západnej časti obce.
K najcennejším pamiatkam kostola patrí plastika Madony s Ježiškom na polmesiaci,
ktorú pravdepodobne vytvoril rezbársky tovariš majstra Pavla z Levoče pochádzajúci
z Turca.
Zdroj: http://www.obechaj.sk/obec/pam.htm
http://www.apsida.sk/c/13971/haj
http://krizom-krazom.eu/regiony/kostoly-v-okrese-turcianske-teplice
Horná Štubňa – Železničný viadukt
Pri železničnej zástavke Horná Štubňa – obec sa nachádza technická pamiatka -
viadukt. Konštrukcia viaduktu pozostáva z piatich plnostenných polí, každý
s dĺžkou 25 m. Trať SNP bola počas vojny poškodená, viadukt sa však nachádza
v pôvodnom stave.
Zdroj: www.e-regions.sk
Horný Kalník - Juraj Rohoň
Veršovec a evanjelický kňaz Juraj Rohoň sa narodil 15. augusta 1773 v Hornom
Kalníku. Pochádzal z roľnickej rodiny Juraja Rohoňa a Zuzany, rod. Madázovej.
Do základnej cirkevnej školy chodil pravdepodobne v Hornom Jasene alebo v Dolnom
Kalníku, zatiaľ čo prvú triedu evanjelického artikulárneho gymnázia vychodil
v Necpaloch. Roku 1786 odišiel na školenie do Banskej Štiavnice, kde zakončil
gramatiku, syntax a rétoriku.Na odporúčanie štiavnického profesora Michala Járošiho
a kysáčskeho farára Františka Jesenského v auguste 1795 prišiel do Petrovca, kde sa
v rodine tamojšieho farára Ondreja Stehlu stal vychovávateľom jeho syna Jána. Odtiaľ
17. septembra 1796 odišiel za učiteľa do Kulpína, kde na slovenskej ľudovej škole
pobudol do 16. júna 1801. Tam vykonával aj mnohé cirkevné povinnosti a bol
aj účtovníkom u baróna Josipa Brnjakovića, árendátora tamojšieho
tratimirovićovského panstva. Vo Zvolene 20. júna 1801 zložil kandidátsku skúšku
a bol ordinovaný za evanjelického kňaza. Už 12. júla 1801 bol uvedený do kňazského
úradu v Hložanoch. Tam sa roku 1827 stal seniorom báčansko-sriemskeho seniorátu
a tam spolu s Michalom Godrom a Pavlom Jozefom Šafárikom roku 1829 založil
čitateľskú spoločnosť Sociatas slavica, ktorá však po Rohoňovej smrti, Godrovom
odchode do Pešti (27. októbra 1831) a Šafárikovom odchode do Prahy (6. apríla 1833)
zanikla. Rohoň zomrel na choleru 22. októbra 1831 v Hložanoch. Bol ženatý, mal
synov Juraja, učiteľa a Jána, evanjelického farára, i dcéru Karolínu.
Zdroj: http://www.slovackizavod.org.rs/licnosti/5163
Ivančiná - Kostol sv. Jána Krstiteľa
Nachádza sa tu ranogotický kostol, ktorý postavili niekedy koncom 13. či začiatkom
14. storočia pod vplyvom stavebnej huty pri kláštore premonštrátov
v Kláštore pod Znievom. Úpravami prešiel okolo roku 1430 a v 17. storočí bola
obnovená veža. Kostolík sa zachoval v prakticky pôvodnej podobe bez zásadnejších
stavebných zásahov v neskoršom období. Netradičná je predovšetkým sakristia, ktorá
je riešená ako dvojpodložný priestor, pričom horné poschodie je prístupné kamenným
schodiskom v hrúbke múru. Z gotických detailov sa zachoval veľmi úzky portál
na južnej strane lode, ranogotické okná na východnej stene presbytéria a sakristie.
Loď je z južnej strany osvetlená iba jedným polkruhovo zakončeným oknom nad
portálom, pričom je pravdepodobné, že pôvodne tam boli minimálne dve gotické okná.
Presbytérium je zaklenuté krížovou rebrovou klenbou so svorníkom zdobeným
ornamentom. V presbytériu sa zachovalo gotické pastofórium zdobené
trojlístkovou kružbou.
Zdroj: http://www.obecivancina.sk/obec/historia
http://www.apsida.sk/c/7370/ivancina
Jasenovo - Hradisko Vyšehrad
Vyšehrad sa týči nad obcou Jasenovo, v roku 1967 bol vyhlásený za národnú kultúrnu
pamiatku. Praveké výšinné hradisko Vyšehrad.. Od roku 1970 skúmaná archeologická
lokalita. Z neskorej doby kamennej, eneolitu (3.000-1.900 p. n. l.) nálezy lengyelského
obdobia a nálezy pohrebiska s kostrovými hrobmi. Nálezy z doby bronzovej
(1.900-700 p. n. l)/, sekerka a popolnicové polia lužickej kultúry. Ľud lužickej kultúry
si tu vybudoval mohutné hradisko v mladšej dobe bronzovej (1.200-700 p. n. l.) a
osídlenie hradiska bolo i v staršej dobe železnej (700-400 p. n. l.) až laténskej.
Hradisko bolo prestavané v mladšej dobe železnej obyvateľmi púchovskej kultúry.
Oddávna bol predovšetkým strategicky významnou pevnosťou na rozhraní Turca
a Ponitria a jeho prvoradou úlohou bola kontrola významnej diaľkovej cesty,
tzv. Jantárovej, ktorá smerovala z Poľska cez Turiec do Nitry a ďalej na juh. Vyšehrad
je hradisko ohraničené strmými skalami, na južnej i východnej strane, ťažko prístupné
i zo západnej a severnej strany. Celý areál má mocné opevnenie vzájomne od seba
oddelené sústavou valov na štyri samostatné dvorce. Vstup na hradisko je zo severnej
strany, kde je aj najnižšia časť hradiska a najbližší zdroj vody. Archeologické pramene
dosvedčujú, že svoju funkčnosť si hradisko, i keď v zmenšenej miere, udržalo
i v priebehu Veľkomoravskej ríše a v priebehu 10. a 11.storočia. Bohaté osídlenie
pochádza z čias Veľkej Moravy, kedy sa Vyšehrad stal centrom slovanského
obyvateľstva žijúceho na hornom Ponitrí a v Turci. V stredoveku bolo praveké
a slovanské hradisko prebudované na drevený hrad s mohutným opevnením. Bolo to
na prelome 13. a 14.storočia v období vlády Matúša Čáka Trenčianskeho
a v 60. rokoch 15.storočia, keď si na Vyšehrade zriadil svoju operačnú základňu
bratrícky veliteľ Slovácko. V období ranného stredoveku patril hrad významnému
šľachtickému rodu Diviackych. S Vyšehradom sú spojené aj mená panovníkov
Bela IV. (1235-1270) a Ladislava IV. Kumanského (1272-1290). V 15.storočí bol hrad
zničený bratríckymi vojskami.
V roku 2007 tu bol obnovený náučný chodník s prírodným, ochranárskym
a historickým zameraním. Vyšehrad bol vyhlásený aj za národnú prírodnú
rezerváciu so 4. stupňom ochrany vďaka lesostepnej vegetácii a výskytu zriedkavého
druhu hmyzu.
Zdroj: http://e-regions.sk/fullnode/598
http://www.hradiska.sk/search/label/Nitrianske%20Pravno%20-%20Vy%C5%A1ehrad
http://krizom-krazom.eu/regiony/hradiska-v-okrese-turcianske-teplice
Jazernica –kostol sv. Barbory
V obci sa nachádza kostol sv. Barbory zo začiatku 15. storočia, v ktorom
je umiestnený neskoro gotický krídlový z roku oltár 1517 pripisovaný Majstrovi
Hansovi, spolupracovníkovi Majstra Pavla z Levoče. Za národnú kultúrnu pamiatku
bol vyhlásený v roku 1963. Filiálny, pôvodne gotický kostol svätej Barbory
s archaickým románskym pôdorysom. Postavený bol na prelome 14. a 15.storočia.
Obnovený bol v roku 1517 a v roku 1730. Má obdĺžnikový pôdorys s polkruhovým
záverom, je jednoloďový, jednopodlažný s pivnicou. Hlavný oltár je neskorogotický,
v interiéri renesančné lavice. Kostol stojí v severnej časti obce.
Zdroj: http://e-regions.sk/fullnode/599
http://krizom-krazom.eu/regiony/kostoly-v-okrese-turcianske-teplice
http://www.jazernica.eu/informacie-o-obci
Kaľamenová - neskororenesančná kúria
Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1993. Neskororenesančná kúria
Rakovských z konca 17.storočia. Upravovaná bola v 18.storočí, v 19.storočí,
v 2.polovici 20.storočia a po roku 2000. Má pôdorys v tvare L, jedno a trojtraktovú
dispozíciu, je jednopodlažná s pivnicou. Budova stojí v strede obce.
Zdroj: www.e-regions.sk
http://krizom-krazom.eu/regiony/kastiele-v-okrese-turcianske-teplice
Karlová - cestná radová zástavba
Cestná radová zástavba z 19. storočia to sú murované domy s valbovou šindľovou
strechou, dvory sú uzavreté murovanými plotmi a oblúkovými bránami s plastickou
ľudovou štukovou výzdobou.
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť
Kláštor pod Znievom - Znievsky hrad
Druhý najvyššie položený hrad na Slovensku stojí vo výške 985 m n.m. v Malej Fatre.
Vypína sa asi 3 km západne od obce Kláštor pod Znievom. Hrad sa prvýkrát spomína
v roku 1243 ako Turčiansky hrad. Od polovice 14. storočia bol sídlom Turčianskej
župy. V 16. storočí sa dostal do rúk Bočkajových povstaleckých vojsk a posledná
zmienka o ňom je z roku 1713. Po tomto dátume upadá do zabudnutia, až na obdobie,
kedy v ňom sídlili jezuiti. Hrad im poskytoval oveľa spoľahlivejšie útočisko ako
kláštor v podhradí. Od 18. storočia však už chátra a dnes z neho môžeme vidieť už len
zvyšky múrov. Odmenou za výstup naň je však krásny výhľad na takmer celú
Turčiansku kotlinu.
Zdroj:www.e-regions.sk
Košťany nad Turcom – Rokokovo-klasicistický kaštieľ
V 15. storočí ho dal postaviť Štefan Rutkai, nazývaný aj Vrútocký. Kaštieľ bol
stavaný vo viacerých etapách. V prvej etape bola postavená prízemná bloková stavba
na pôdoryse v tvare L. Počas radikálnej prestavby v roku 1830 bola pozdĺž celej
prízemnej barokovej časti pristavaná 3-dielna pilierová dvorová arkáda.
Zdroj: www.jasenskadolina.com
Krpeľany - Vodná elektráreň Krpeľany
Krpelianskou priehradou sa začína Hornovážska kaskáda. Súčasťou vodnej nádrže
je aj vodná elektráreň, ktorá má nainštalované kaplanove turbíny s výkonom
24,75MW. Elektráreň vyrobí priemerne 59,4 GWh/ročne.
Zdroj: www.e-regions.sk
Laskár - strážnica
Z cenných stavebných pamiatok sa zachovala drevená strážnica, ktorá bola prevezená
do Múzea slovenskej dediny v Martine.
Zdroj: https://www.turieconline.sk/obce-mesta/item/obec-laskar
Ležiachov - Kostol sv. Jána Krstiteľa
Nachádza sa tu rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa z roku 1811.
Zdroj: https://www.turieconline.sk/obce-mesta/item/obec-leziachov
Liešno - tehelňa
Do roku 1947 v obci existovala tehelňa, dnes sú tu len ruiny.
Zdroj: http://naseobce.sk/mesta-a-obce/2630-liesno
Lipovec - zvon
V novej zvonici pri lipovskom cintoríne a dome smútku má svoje miesto malý zvon,
pravdepodobne umieráčik. Dodnes sa na ňom zvoní ručne. Zdobí ho tento zaujímavý
latinský nápis: SUIS ME COMUNITAS LIPOVIENSIS SUPTIBUS CONFICI
CURAVIT. V preklade do slovenského jazyka to znamená: „Odlialo ma lipovské
spoločenstvo , ktoré sa o to postaralo vlastným nákladom roku 1780“. Tento presný
preklad z latinčiny pomohol vylúštiť pán Ľubomír Jankovič. Stará zvonica
so spomínaným zvonom sa pôvodne nachádzala asi v strede starého Lipovca. Bola
rozobratá, alebo zváľaná. Dnes tadiaľ tečie kanál Váhu, ktorý poháňa lipovskú vodnú
elektráreň.
Zdroj: https://www.turieconline.sk/kultura/item/2203-pribehy-zvonov-iii-zo-sucian
Malý Čepčín
Vznik obce Malý Čepčín je datovaný na rok 1254, keď bola obec darovaná
Námslavovmu synovi Jánovi. V roku 1262 – 1282 sa obec volala KYS MAYUS (Kis
Mojš). V obci bola objavená halštanská keramika. V roku 1365 bol daný protest pred
konventom v Kláštore pod Znievom proti okupácii Malého Čepčína majiteľmi
Pravnianskeho pastva, ktorí si chceli územie Čepčína pričleniť k Borcovej
a Dubovému. Okolo r. 1491 sa v obci usadili mútnianski zemania, z ktorých
najrozšírenejšia bola vetva Čepčianskych. Na Homôlke v roku 1872 bol odkrytý hrob
veľmoža pochovaného v rakve so železným kovaním. V hrobe bol pochovaný aj so
svojim koňom. Ľudia sa zaoberali obchodom s drevom, šindľom, pracovali
v poľnohospodárstve. V 18. storočí dochádzalo k sporom o užívanie mútnianskych
hôr. Okrem zemianskych rodín tu žil menší počet nádenných poľnohospodárskych
robotníkov, sluhov a slúžok. V roku 1827 bol v obci spoločný komposesorátny mlyn,
ktorý prenajímali spolu s pílou. Malý Čepčín bol prevažne poľnohospodárskou obcou,
v ktorej na jej počet bol dostatok remeselníkov. Obce sa dotkla výstavba štátnej
železnice zo Šalgotariánu do Vrútok, ktorá mala vplyv na hospodársky život Malého
Čepčína. V obci sa nachádza kúria z 19. storočia.
Zdroj: http://www.malycepcin.sk/historia-obce
Martin - Múzeum slovenskej dediny v Martine
Najväčšou prírodnou expozíciou na Slovensku je Múzeum slovenskej dediny v
Martine.
Rozkladá sa na ploche 28 ha a nachádza sa v ňom takmer 100 stavieb slovenskej
ľudovej architektúry, pochádzajúcich zo severozápadného Slovenska.
Sústreďuje všetky typy ľudových sedliackych obydlí s ich tradičným zariadením, s
drevenými posteľami a nadýchanými perinami, ľudovými krojmi a výšivkami na
stoloch. Vyrezávané drevené hračky, koníky či vláčiky sú pri každej detskej postieľke.
Hospodárske budovy so senníkmi a všakovakým náradím, potrebným na obrábanie
polí, zase charakterizujú prostý roľnícky vidiecky život. Neoddeliteľnou súčasťou
skanzenu sú sakrálne stavby.
Celé prostredie prírodného múzea je prispôsobené tak, aby mal každý návštevník
pocit, že je na návšteve minulosti. Sezónne sa v skanzene uskutočňujú programy,
v ktorých sa predstavujú ľudoví umelci, folklórne súbory a remeselníci. Zaujímavé sú
hlavne programové podujatia Nolčovská nedeľa, Chvála chlebu, Hody v Turci,
Michalský jarmok či Vianoce na dedine.
Zdroj:www.e-regions.sk
Moškovec - voziareň
Dodnes sa v obci zachovala budova prepriahacej stanice z roku 1798, ktorá slúžila na
výmenu konských záprahov na poštovej trase z Nitry do Košíc. Jej kópia je
umiestnená v Múzeu slovenskej dediny v Martine.
Zdroj: fotografia z archív SNM v Martine
https://www.turieconline.sk/obce-mesta/item/obec-moskovec
Mošovce - Renesančný kaštieľ
Stavba v rokokovo-klasicistickom štýle z 2. polovice 18. storočia patrí medzi
najkrajšie historické pamiatky v regióne Turiec. Postavila ho šľachtická
rodina Révaiovcov, ktorým patrili Mošovce od roku 1534. Atraktívne priestory
kaštieľa využili filmári pri nakrúcaní ságy o turčianskych zemanoch Alžbetin dvor.
V blízkosti kaštieľa sa na ploche 16,5 ha rozprestiera krásny anglický park, ktorý
svojou rozlohou patrí medzi najväčšie na strednom Slovensku. V západnom výbežku
parku sa nachádza mauzóleum rodiny Révaiovcov, kde v súčasnosti sídli Múzeum
mošovských remesiel. Súčasťou parku je klasicistický záhradný pavilón s kruhovým
pôdorysom, postavený v roku 1800 ako skleník.
Zdroj: www.e-regions.sk
Necpaly – Vodná elektráreň
Prvá obecná vodná elektráreň na Slovensku. Elektráreň sa trochu nostalgicky podobá
starým mlynským náhonom. Súčasťou stavby je aj 160 metrov dlhý drevený mlynský
náhon. Inštalovaný výkon elektrárne je 37 kilowattov. Pôvodne bola osadená
12 - lopatkovou turbínou, ktorá bola neskôr vymenená za 24 - lopatkovú s vyššou
účinnosťou.
Necpaly - Renesančný kaštieľ
Je to najstarší kaštieľ v Necpaloch. Charakteristické sú dve veže na jeho južnom
priečelí. Vchod je situovaný zboku (z východnej strany). Kaštieľ bol dokončený v
roku 1673. Nad vchodom sa nachádza arkier s renesančnou štítkovou atikou. V 19.
storočí prešiel do rúk rodiny Franklinovcov. Posledných približne 100 rokov je
neobývaný a asi do druhej tretiny 20. storočia bol využívaný ako sklad obilia. Po roku
1989 bol vrátený pôvodným majiteľom. V 90. rokoch bola opravená strecha. Kaštieľ
nie je prístupný verejnosti.
Zdroj: www.necpaly.sk
Nolčovo - Zvonica
Obecná zvonica je drevená stavba, ktorá bola zrekonštruovaná v roku 2013,
nachádzajú sa v nej 2 zvony, starší je z roku 1844.
Zdroj: informácie z archívu obce
Ondrašová - zvonica s kaplnkou
Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 2009. Murovaná klasicistická zvonica
s kaplnkou pochádza zo začiatku 19.storočia, bola obnovená v roku 1895. Má
štvorcový pôdorys, jednopriestorovú dispozíciu, výšku dvoch podlaží. Solitérna stavba
stojí v strede obce. Nad vstupom do kaplnky je do fasády vsadená Socha Krista na
kríži.
Zdroj: http://krizom-krazom.eu/regiony/zvonice-v-okrese-turcianske-teplice
Podhradie – Podujatie „Kvet Podhradia“
Počas júlovej akcie, na ktorej si návštevníci môžu pozrieť nielen kvety, ktoré domáci
vystavia pred svoje domy, ale aj takzvané priedomia. Návštevníci si môžu pozrieť
ovčiarske, poľovnícke, tkáčske, záhradnícke či chovateľské priedomia.
Zdroj: http://www.kvetpodhradia.szm.com/
Rakovo - kúria
Dodnes v obci stojí zrekonštruovaná kúria z prelomu 17. - 18. storočia.
Zdroj: http://www.rakovo.sk/
Rakša - Michal Miloslav Hodža
Obec Rakšu preslávil hlavne Michal Miloslav Hodža (1811-1870), spisovateľ,
jazykovedec, organizátor a národný dejateľ, evanjelický farár (1837-1862
v Liptovskom Mikuláši), predseda Tatrína, obhajca štúrovskej slovenčiny
(Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo), spolu so Štúrom a Hurbanom tvorca
programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Tvorca
rozsiahlych básní Matora, Slavomiersky a Vieslavín (869 strof). Od roku 1867 žil v
exile v českom Těšíne. Na priečelí jeho rodného domu je pamätná tabuľa s týmto
textom: Tu sa narodil 2. septembra 1811 Michal Miloslav Hodža, spisovateľ, básnik,
veľký skúmateľ zákonov jazyka slovenského. Zomrel v Těšíne 26. marca 1870.
S jeho životom a dielom sa môže každý návštevník jeho rodiska oboznámiť
v pamätnej izbe.
Zdroj: http://www.raksa.sk/-historia
Ratkovo - zvonica
V obci sa nachádza murovaná zvonica, ktorá bola v roku 1999 zrekonštruovaná.
Zdroj: informácie z obce
Rudno - kostol sv. Štefana
V Rudne sa zachoval kostol sv. Štefana - jediný z desiatok turčianskych drevených
kostolov. Kostol bol postavený v rokoch 1790 – 1792 na gotických základoch
a zasvätili ho patrónovi Uhorska, svätému Štefanovi. Hlavný oltár a kazateľnica
sú barokové. Keďže chýbali financie na jeho údržbu, cirkev ho v roku 1974 prepustila
pre potreby prírodopisnej expozície Múzea slovenskej dediny v Martine. Opätovné
postavenie a zrekonštruovanie kostola trvalo odborníkom 20 rokov, ale od roku 1994
je prístupný verejnosti a je jednou z návštevnícky najatraktívnejších stavieb v tomto
múzeu.
Zdroj: fotografia z archív SNM v Martine
Sklabiňa - SNP
V období II. svetovej vojny vznikla v Kantorskej doline partizánska skupina, z ktorej
vznikli 2 partizánske brigády gen. M. R. Štefánika a obec sa zapísala do dejín ako
stredisko partizánskeho hnutia. V júni v roku 1944 prišla do Kantora parašutistická
skupina nadporučíka P. A. Veličku, potom T. Polu, Rezuta a dňa 21.08.1944 zostúpila
do obce 4. partizánska brigáda M. R. Štefánika majora V. Žingora a francúzsky oddiel
kapitána de Lanuriena. Spolu s Revolučným národným výborom vyhlásili Sklabiňu
ako prvú obec na Slovensku za slobodné územie ČSR a na Samčíkov dom vztýčili
československú zástavu. Dňa 29.09.1944 ustúpili partizáni do hôr. Nemci dňa
30.09.1944 internovali 144 občanov z obce, 24 z nich zavraždili a desiatky odvliekli
do Nemecka (7 zahynulo). Obec je vyznamenaná Radom Vlasteneckej vojny I. stupňa,
Radom SNP I. triedy, francúzskym Radom čestnej légie, Radom Červenej zástavy,
Duklianskou pamätnou medailou a Pamätnou medailou SNP. Na pamiatku padlých
a umučených v SNP je v dedine postavený pomník pri škole so symbolickým
náhrobkom a sochou partizána od R. Hornáka (1954), na cintoríne je Spoločný hrob,
v ktorom je pochovaných 24 padlých a umučených občanov obce.
Zdroj: fotografia z archívu obce
http://obecsklabina.sk/obec/historia.htm
Sklabinský Podzámok - Sklabinský hrad
Hradná zrúcanina sa nachádza tesne nad obcou Sklabinský Podzámok v dolnej časti
Kantorskej doliny v severozápadnej časti Veľkej Fatry.
Prvá zmienka o hrade je z roku 1242. Najprv bol jeho vlastníkom Magister Donč,
neskôr, od roku 1527 až do 20. storočia hrad vlastnili Révayovci. Po roku 1320 sa stal
Sklabinský hrad sídlom Turčianskej župy. V roku 1630 hrad znovu opevnili,
vybudovali druhé predhradie a v areáli postavili nový kaštieľ určený na reprezentačné
účely pre župana. Sídlom župy zostal až do polovice 18. storočia.
Renesančný kaštieľ zostal neporušený až do druhej svetovej vojny. Zhorel v roku 1944
a odvtedy sa aj zvyšky hradu rozpadávajú. Na zrúcaninách sa zachovali niektoré
gotické a renesančné architektonické detaily.
Hradný areál je vyčistený a prístupný verejnosti. V areáli hradu sa už niekoľko rokov
uskutočňujú rekonštrukčné práce a počas roka sa tu organizujú hradné
slávnosti spojené s dobývaním hradu, ale aj mnohé iné zaujímavé podujatia.
Zdroj: www.e-regions.sk
Sklené - Kostol narodenia Panny Márie
Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Filiálny renesančný Kostol
narodenia Panny Márie postavený v rokoch 1626-1627. Upravovaný bol v 1.polovici
18.storočia a v rokoch 1875, 1900 a 1926. Má obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym
záverom. Je trojloďový, jednovežový a jednokaplnkový. Stojí na návrší nad obcou.
Zdroj: http://krizom-krazom.eu/regiony/kostoly-v-okrese-turcianske-teplice
Slovany - PhDr. Anna Turcerová-Devečková
Anna Devečková sa narodila 18. 02. 1886 v obci Slovany v Turci v rodine Adolfa
Turcera a Anny Turcerovej, rod. Rendekovej. Prvá literárna historička na Slovensku,
prvá Slovenka čo študovala a promovala za doktorku filozofie na Sorbone, účastníčka
mierovej konferencie v Paríži, spisovateľka, učiteľka, prekladateľka, ale aj
svetobežníčka a inšpektorka cudzích jazykov, diplomatka. Starý otec Heleny
Turcerovej, Jozef Turcer vlastnil mlyn a pílu v Kláštore pod Znievom. Otec bol
najskôr mlynárom v rodinnom (tzv. znievskom) mlyne, neskôr sa stal podomovým
obchodníkom. V chudobných pomeroch sa mu však na Slovensku nedarilo uživiť
rodinu, preto sa rozhodol v roku 1889, podobne ako mnoho ďalších turčianskych
olejkárov a obchodníkov, odísť do Ruska. Usadil sa v Menzelinsku na Urale. Tam
malá Helena prežila detstvo a navštevovala základnú školu. V rokoch 1893 – 1904
študovala na francúzskom dievčenskom gymnáziu v Moskve. Potom žila rok
u príbuzných vo Varšave, kde sa zdokonaľovala v poľštine a zúčastňovala sa aktívne
na kultúrnom živote tamojších Slovákov. Rozhodla sa pre ďalšie štúdium v Paríži, kde
spočiatku študovala francúzsku literatúru na Sorbonne, na Collége de France
a v Ústave orientálnych jazykov. V Paríži popri filológii (francúzsky a grécky jazyk)
a histórii neskôr zamerala na štúdium slovanských literatúr. V roku 1910 začala
spracovávať tému o Ľ. Štúrovi a o myšlienke slovenskej nezávislosti. Uvedomila si, že
je to vhodná téma, ktorou môže zviditeľniť slovenský národ a priblížiť ho
západoeurópskej spoločnosti. Po študijnej ceste sa v roku 1912 vrátila do Paríža a
začala koncipovať dizertačnú prácu, ktorú odovzdala v apríli 1913 pod názvom Louis
Stúr et l’ idée de l’ indépendance Slovaque (1815 – 1856). Práca bola veľmi pozitívne
hodnotená, a tak bola Helena Turcerová v roku 1913 ako prvá Slovenka v dejinách
slávnostne promovaná za doktorku filozofie na slávnej francúzskej univerzite.
Obhájením dizertácie sa stala jednou z najuznávanejších autorít na štúrovskú
problematiku. Helena Turcerová sa v roku 1913 vrátila do Ruska, kde začala učiť
francúzsky jazyk na dievčenskom gymnáziu v Menzelisku. V roku 1914 uskutočnila
cestu do Talianska a na spiatočnej ceste sa zastavila na Slovensku, kde nadviazala
a udržiavala osobné kontakty s poprednými slovenskými rodinami a literátmi
(Pietrovci, Halašovci, E. M. Šoltésová, S. H. Vajanský a iní). V Martine ju zastihol
začiatok prvej svetovej vojny, preto sa nemohla vrátiť do Ruska a už natrvalo ostala na
Slovensku. Od roku 1915 po vydaji žila s manželom v Jasenovej. Po skončení prvej
svetovej vojny a po vzniku Československej republiky sa začala venovať politickému
dianiu a rozširovaniu československo-francúzskej spolupráce. V roku 1919 bola
členkou československej delegácie na Mierovej konferencii v Paríži. Po návrate začala
v roku 1920 učiť slovenský, francúzsky a nemecký jazyk na obchodnej škole
v Dolnom Kubíne, od roku 1923 v Kežmarku, kde pôsobila dve desaťročia aj ako
inšpektorka cudzích jazykov a na obchodných učilištiach a na školách pre ženské
povolania. V roku 1948 sa s manželom presťahovali do Bratislavy, kde sa venovala
najmä prekladateľskej práci. Zomrela 4. novembra 1964 v Bratislave vo veku 78
rokov.
Zdroj: http://slovany.eu/index.php/obec/vyznamne-osobnosti-spojene-s-obcou/phdrhelena-
anna-turcerova-deveckova-dr-es-lettres/
Slovenské Pravno - kaštieľ a kúria
Neskorobarokový Prónaiovský kaštieľ s renesančným jadrom z roku 1630
bol postavený na starších renesančných základoch v roku 1754. Starší kaštieľ
bol stavebne upravovaný v roku 1654. Novo prestavaný kaštieľ bol upravovaný v roku
1770, v 19. a 20.storočí. Má obdĺžnikový pôdorys, trojtraktovú dispozíciu,
je dvojpodlažný s podkrovím a pivnicou. .Južne od kaštieľa sa rozprestiera prírodnokrajinársky
park s historickou zeleňou z 19.storočia.
Pôvodne renesančná Országhovská kúria bola postavená na prelome 16. a 17.storočia.
Upravovaná bola v 18., 19.storočí a na konci 20.storočia. Má obdĺžnikový pôdorys,
dvoj a trojtraktovú dispozíciu, je jednopodlažná s pivnicou.
Zdroj: www.e-regions.sk
Socovce - Kostol narodenia Panny Márie
Kostol Narodenia Panny Márie pochádza z roku 1240, čím sa radí medzi najstaršie
kostoly v Turci, v roku 1963 bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.
Upravovaný bol v 2.polovici 15.storočia, 1.polovici 18.storočia a v 70. rokoch
20.storočia. Kostol je situovaný na vŕšku. Je dvojloďový s polygonálnym
(mnohouholným) zakončením presbytéria (zvýšené priestranstvo pri oltári pre kňaza
a miništrantov), ktoré má krížovú rebrovú klenbu. V hlavnej lodi je pruská klenba.
Prístavba bočnej lode je zaklenutá krížovou rebrovou klenbou, sakristia valenou.
Drevený organový chór je vstavaný na západnej strane lode. Fasáda kostola
je spevnená opornými piliermi. V presbytériu sú dochované pôvodné gotické okná.
Na južnej fasáde je viditeľný fragment nástennej maľby z 15. storočia predstavujúci
svätého Krištofa, ktorý nesie na ramenách malého Ježiša. Hlavný oltár Panny Márie
je neskorobarokový, pochádza až z 18. storočia. Dominuje v ňom neskorogotická
socha Panny Márie z čias okolo roku 1500. Na bohato zdobenej rokokovej oltárnej
doske je jednoduchá oltárna architektúra s točenými stĺpmi. Po stranách Madony sa
nachádzajú neskorobarokové sochy svätej Anny a svätého Joachima, rodičov Panny
Márie.V nadstavci je obraz svätého Jána Nepomuckého a na bokoch sochy svätého
Roha, patróna pastierov a svätého Floriána, patróna požiarnikov, ktoré tiež pochádzajú
z 18. storočia.
Zdroj: http://e-regions.sk/fullnode/522
http://krizom-krazom.eu/regiony/kostoly-v-okrese-martin
http://www.socovce.sk/obec-socovce/historia/dejiny-kostola/
Sučany – Kostol Nanebovzatia Panny Márie
Kostol Nanebovzatia Panny Márie stojí na námestí v obci. V dávnejšej minulosti bol
ohradený múrom. Okolo kostola sa nachádzal cintorín, ktorý bol však od roku 1803
premiestnený. Pôvodný kostol bol v 13. a 14. storočí prestavaný v gotickom slohu. Za
svojho dlhého trvania prešiel mnohými zmenami až do dnešnej podoby. V roku 1929
boli nadobudnuté tri nové zvony a pridané k najväčšiemu, ktorý váži 450 kg. Je
najstaršou a najvzácnejšou stavebnou pamiatkou obce zaradenou medzi národné
kultúrne pamiatky v roku.
Zdroj: www.jasenskadolina.com
Šútovo - Šútovský vodopád
Len 4 km od obce Šútovo v Šútovskej doline sa nachádza Šútovský vodopád vo
výške 830 m n. m. Jedná sa o najvyšší vodopád Národného parku Malá Fatra,
ktorého celková výška je 38 metrov. Vznikol ako následok vyzdvihnutia pohoria
národného parku a poklesu Turčianskej kotliny. Vodopád je napájaný vodou
Šútovského potoka, ktorý pramení v zaujímavom skalnom útvare Mojžišove
pramene. Priamo nad vodopádom má potok šírku až 2,5 metra. Cez Šútovskú dolinu
je vybudovaný náučný chodník so šiestimi zastávkami, ktorý sa končí pri Šútovskom
vodopáde.
Zdroj: www.e-regions.sk
Trebostovo - Renesančný kaštieľ
Renesančný vodný kaštieľ z 2. polovice 16. storočia, ktorý patril Révaiovcom.
Je to trojkrídlová budova s mohutnými štvorcovými vežami na nárožiach. Má pôdorys
v tvare U, jedno a dvojtraktovú dispozíciu, je dvojpodlažná s pivnicou. Pri kaštieli
sa nachádza záhrada s historickou zeleňou zo 17.storočia s mohutnými exemplármi
starých líp.
Zdroj: www.jasenskadolina.com
Trnovo - Ondrej Čemanka
Medzi významné osobnosti obce patrí Ondrej Čemanka 1672-1759 spolupracovník
Mateja Belu, ktorý mu pomáhal pri príprave textu o Turčianskej stolici. Ondrej
Čemanka sa narodil v roku 1672. Študoval v Tešíne. Žil na svojom majetku v Trnove,
zbieral staré tlače a rukopisy. Patril medzi vzdelaných mužov svojho rodu, intenzívne
sa venoval vlastivednému výskumu a prejavil veľký záujem o dejiny Turca. Jeho
význam ďaleko presiahol rámec stolice. Udržiaval kontakty s Matejom Bellom,
veľkou ozdobou Uhorska a do jeho Notícií prispel geografickým a historickým opisom
Turca. Čemanka bol činný aj politicky. Popri kultúrnom a historickom bádaní
si vybudoval rozsiahlu knižnicu, ktorú poznali a obdivovali jeho súčasníci. Traduje sa,
že táto knižnica v 30. rokoch 18. storočia, počas požiaru v Trnove, vyhorela aj
s rodinnou kúriou. Napriek tomu sa niekoľko exemplárov z bohatej knižnice Ondreja
Čemanku dodnes zachovalo vo fondoch starých tlačí na Slovensku a predpokladá sa,
že ďalšie sa môžu nachádzať aj v zahraničných knižniciach. Pamätnú izbu Ondrejovi
Čemankovi vytvorili na obecnom úrade. Jeho otcom bol Adam Čemanka – poslanec
komitátu, stoličný sudca a inšpektor evanjelického bratstva turčianskeho. Adam
daroval v roku 1694 Trnovskej zvonici zvon, ktorý je v zvonici zachovaný dodnes.
Zdroj: http://trnovo.sk/?xd_design=Navigacia_detail&id=3
Turany - Kostol svätého Gála
Gotický kostol sv. Gála, pustovníka bol postavený v 14. storočí. Kostol má zachovaný
pôvodný typ gotického dreveného rovného stropu v lodi kostola, čo dodáva kostolu
osobitý ráz. V kostole sa nachádza vzácny gotický oltár sv. Kataríny približne z roku
1500, resp. z konca 15. storočia. Kostol aj oltár prešli v uplynulom desaťročí náročnou
rekonštrukciou.
Zdroj: www.jasenskadolina.com
Turček – vodovod
Turčekovský vodovod dali postaviť Thurzovci na konci 15. storočia, aby ním odviedli
vodu z Turčeka v povodí Váhu do baní v Kremnici ležiacej v povodí Hrona. Voda sa
využívala na pohon mechanizmov v stupách a hutách. Vodovod má dĺžku 17 411 m
s prevýšením 62 m. Celá trasa s úpravami povrchových tokov až po Hron meria
34 405 m. Na trase Turčekovského vodovodu je 9 štôlní, akvadukt, dve akumulačné
nádrže vody, usadzovacia nádrž, vyrovnávacia nádrž, šachta a tri stupne vodných
elektrární. Aj po niekoľkých storočiach je vodovod funkčný a voda z neho slúži na
výrobu elektrickej energie v sústave vodných elektrární.
Zdroj: www.e-regions.sk
Turčianska Štiavnička – Renesančný kaštieľ s anglickým parkom
Renesančný kaštieľ grófskej rodiny Révayovcov. Pozostáva z dvoch poschodových
budov a je situovaný na kraji rozsiahleho anglického parku s cennými drevinami.
Západným krídlom kaštieľa sa vchádza do obdĺžnikového nádvoria, obklopeného na
sever a západ, strane novými arkádami s rovným nosníkom. Východné krídlo si
zachovalo pôvodnú arkádu, podklenutou krížovou klenbou. Vnútorná dispozícia
kaštieľa je pozmenená prestavbami. V miestnostiach sa iba čiastočne zachovali
pôvodné krížové klenby. Od 16. až do 19. storočia na ňom možno pozorovať až sedem
etáp stavebného vývoja. Od roku 2008 je vo vlastníctve súkromnej spoločnosti. Ku
kaštieľu patrí rozsiahly anglický park, ktorý sa začal budovať na prelome 18. a 19.
storočia s pôvodnou rozlohou 80 – 100 ha. Neskôr bola jeho rozloha zredukovaná na
20 ha. V parku je zimná záhrada - oranžérium na pestovanie cudzokrajných
a teplomilných rastlín (viď obrázok), jazierka a vzácne dreviny, práve prebieha
rekonštrukcia. Časť slohového nábytku sa dostala do zbierok SNM v Martine.
Zdroj: www.e-regions.sk
Turčianske Jaseno – Kostol Sv. Margity
Kostol sv. Margity pochádzajúci z roku 1332. Podľa pôdorysu a architektúry
presbytéria, možno vznik kostola položiť do obdobia okolo roku 1300. Kostol je
zasvätený ranno-kresťanskej svätici, sv. Margite, dcére rímskeho šľachtica, ktorú dal
jej vlastný otec sťať za prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Diokleciánom
okolo roku 307. Je patrónkou roľníkov a rodičiek. Medzi jej atribúty patria meč,
koruna, kríž, drak, palma a perla. Zaujímavý je tým, že sa tu prelínajú dva stavebné
slohy – doznievajúci románsky a začínajúci gotický. Najhodnotnejším prejavom
interiéru kostola je stredoveká fresková výzdoba. V súčasnosti tento kostol slúži
muzeálnym potrebám ako vysunutá muzeálna expozícia tam nachádzajúcich sa
nástenných stredovekých malieb. Sprístupnený je po dohode so starostom obce.
Zdroj: www.e-regions.sk
Turčianske Kľačany - Gazdovský dvor
Turčianske Kľačany je ekologická agroturistická farma ležiaca v prekrásnom prostredí
podhoria Národného parku Malá Fatra, v obci Turčianske Kľačany. Zákazníkom
ponúka areál, kde môžu dospelí i deti stráviť príjemné chvíle pohody a vyťažiť
čo najviac z konceptu spájajúceho ekologickú farmu a turistické zariadenie.
Gazdovský dvor sa stane vašim sprievodcom kultúrnym dedičstvom salašníctva
a tradíciami Slovenska. Veď práve tu od konca 15. storočia sídlil valaský vojvoda
sklabinského panstva. Dominantou Gazdovského dvora je salaš zameraný na chov
oviec a spracovanie produktov z ovčieho a kozieho mlieka. Stáda oviec a kôz salaša
sa pasú na pastvinách v podhorí Národného parku Malá Fatra, zaradeného do ekológie,
preto mlieko a syry nesú punc ekoproduktov. Uprostred Gazdovského dvora, v centre
vidieckeho života, je situovaný rodinný Penzión sv. Mitra. Svoje meno dostal podľa
Svätého Demetera, inak nazývaného aj Mitra, patróna pastierov a ovčiarov, ktorý bude
niesť ochrannú ruku počas vášho pobytu aj nad vami.
Zdroj: http://www.penzionsvmitro.sk/sk/content/ekologicky-agrosalas
http://www.bacovacesta.sk/index.php?pl=5
Turčianske Teplice – Termálne kúpele
Jedny z najstarších termálnych kúpeľov na Slovensku a v Európe. Na liečebné účely
sa už od 13. storočia využívajú horúce pramene liečivých vôd, ktorých teplota
sa pohybuje od 38 až do 46 °C. Síranovo-hydrouhličitanová, vápenato-horečnatá
hypotonická voda sa využíva v bazénových a vaňových procedúrach a vďaka
vysokému obsahu vápnika sa využíva aj liečba pitnými kúrami. Sú to jediné kúpele
na Slovensku, kde sa liečia choroby obličiek a močových ciest. Liečia sa tu i choroby
pohybového ústrojenstva, stavy po reumatických zápaloch kĺbov, ochorenia
bedrových a kolenných kĺbov, chrbtica, poúrazové a pooperačné stavy. Nachádza sa tu
jeden z najrozľahlejších kúpeľných parkov na Slovensku, v ktorom je vysadených
mnoho cudzokrajných drevín. Jeho založenie sa datuje do roku 1848. Dnes
je kultúrnou pamiatkou a na jeho území je zriadená botanická záhrada so zameraním
na pestovanie cudzokrajných rastlín.
Diviaky – Kaštieľ
Platthyovský kaštieľ stojí v mestskej časti Turčianskych Teplíc, v Diviakoch.
Renesančný kaštieľ bol postavený v 50. rokoch 17. storočia. Jeho posledným
vlastníkom bol gróf Pongrác. Má pôdorys v tvare písmena U s nárožnými baštami.
Dnes slúži ako depozitné pracovisko Slovenskej národnej knižnice. Interiéry kaštieľa
nie sú otvorené pre verejnosť.
Zdroj: www.e-regions.sk
Turčiansky Ďur - Kostol sv. Juraja
Kostolík postavili vo vyvýšenej polohe mimo obce koncom 13. začiatkom 14. storočia
ako jednoloďovú stavbu s pretiahnutou svätyňou ukončenou polkruhovým záverom
a so sakristiou na severnej strane, v 18. storočí bola pristavaná murovaná západná
veža, ktorá nahradila drevenú zo začiatku 17. storočia.
Zdroj:www.e-regions.sk
Turčiansky Peter – Kaštieľ Dávidovcov
Obdobie zemanov pripomína renesančný kaštieľ zo 16. – 17. storočia. Začiatkom
19. storočia bol empírovo upravený. Prestavaný bol koncom v roku 1897, upravovaný
bol v rokoch 1906 a 1931. Kaštieľ má obdĺžnikový pôdorys, jedno a trojtraktovú
dispozíciu, je dvojpodlažný. Pri kaštieli sa rozprestiera prírodno-krajinársky
park s historickou zeleňou z 2.polovice 19. storočia.
Zdroj: www.jasenskadolina.com
Valča - kaštieľ
Klasicistický kaštieľ z druhej tretiny 19. Storočia sa nachádza v radovej zástavbe
v centre obce. Vedľa kaštieľa sa nachádzajú olejkárke domy.
Zdroj:www.e-regions.sk
Valentová – Obecný zvon Šimona Nemeša
Obecný zvon Šimona Nemeša pochádza z roku 1830. Prieme zvonového venca je
36 cm, zvon váži 45 kg, výška zvona je 25 cm. Hlas zvona je nezistený. Na zvone je
reliéf anjelskej hlavičky s krídlami. Srdce zvona je originálne ručne vykované. Zvon je
umiestnený vo zvonici v strede obce.
Zdroj: informácie z obce
Veľký Čepčín - Klobučníci
Kópia zrubového dvojdielneho objektu z roku 1860 sa nachádza v Múzeu slovenskej
dediny v Martine. Dielňa bola súčasťou maloroľníckej usadlosti J. Daniša, ktorý
sa popri poľnohospodárstvu venoval aj výrobe klobúkov. Klobučníctvo malo v tejto
obci dlhú tradíciu. Koncom 19. storočia tu pracovalo 13 klobučníkov, ktorí svoje
výrobky predávali na jarmokoch v Turci i susedných regiónoch.
Zdroj: informácie z obce
Vrícko - kostol sv. Bartolomeja
Najvýznamnejšou pamätihodnosťou je renesančný rímsko-katolícky kostol sv.
Bartolomeja zo 17. storočia. Neskôr bol barokovo upravený. V roku 1788 bol
rozšírený a upravený tak, že z pôvodného kostola bola nanovo postavená loď pokrytá
rovným stropom. Hlavný oltár z prelomu 18. a 19. storočia, polychromovaná
drevorezba má obraz apoštola Bartolomeja, olejomaľba na plátne. Bočný oltár Panny
Márie je z roku 1715. Kostol má nad vchodom drevenú vežu. Predsieň kostola bola
vybudovaná neskoršie. Zvonica postavená v areáli kostola má tri zvony, v súčasnosti
je na elektrický pohon.
Zdroj: http://e-regions.sk/fullnode/534
http://krizom-krazom.eu/regiony/kostoly-v-okrese-martin
Vrútky - Železničné múzeum
Expozícia železničného múzea sa nachádza v rušňovom depe. Expozícia prezentuje
predovšetkým parné rušne, pričom časť z nich je funkčná.
Zaujímavým exponátom je funkčné elektromechanické staničné zabezpečovacie
zariadenie SH 5007 s rôznymi typmi návestidiel, prestavníkov a ďalších zariadení.
Nachádza sa v časti depa bližšie k osobnej stanici ŽSR.
Zdroj: www.e-regions.sk
Záborie - Jonáš Záborský
(3. február 1812, Záborie – † 23. január 1876, Župčany)
V obci Záborie sa narodil slovenský básnik, prozaik, dramatik, novinár a historik –
Jonáš Záborský. Na jeho pamiatku je v obci zriadená pamätná izba. Pochádzal
z rodiny drobného zemana. Národne sa uvedomil na lýceu v Kežmarku. Považujú
ho za rozporuplnú osobnosť, analytika, komentátora a kritika romantických ilúzií
o živote. Snažil sa pomáhať ľuďom, no narážal na hlbokú ľahostajnosť a zostával
nepochopený. Na rozdiel od celej družiny štúrovcov uprednostňoval odstránenie
hmotnej biedy ľudu, odsudzoval postup uhorských revolucionárov a orientáciu
Slovákov na Viedeň. Ako zásadový racionalista, ktorý odmietol spisovnú slovenčinu,
sa dostal do polemiky so Štúrom a ďalšími. Výhrady mali okrem iného k jeho
archaickému jazyky a antickým formám poézie, ktoré zásadne odmietali.
Pod tlakom existenčnej a ideovej krízy konvertoval na katolicizmus. Jeho nádeje sa
však nesplnili a musel zápasiť s obojstrannou nedôverou. Protirečivosť jeho diela
spočíva v paradoxnej konfrontácii prvkov klasicizmu, romantizmu a náznakov
realizmu v ich extrémnych polohách. Všetko, čo presahovalo kritériá racionalizmu,
stalo sa predmetom jeho karikatúrnej deformácie, paródie a pamfletických direktív.
Ako klasický básnik začal svoju tvorbu ódami, dumami, hrdinskými listami,
epigramami s vlasteneckou tematikou. Motívy jeho poézie vyplynuli z kollárovskej
idey všeslovanstva, polemického postoja voči vládnym kruhom, ako aj voči
romantickej aktivite vlastnej generácie. Tvorba obsahuje veľa archaických čŕt.
Ťažisko jeho tvorby je v parodistickej grotesknej próze. V nej zobrazil kolízie
porevolučných čias, konflikty klasických ideálov a romantických ilúzií na pozadí
nových javov sociálno-politickej krízy doznievajúceho feudalizmu. Pred literárnou
konvenciou ho chránili historické fakty, detaily života a autobiografické prvky. Preto
sa jeho osudom stala ideová opozícia, nie literatúra v dobovom, napr. romantickom,
alebo inom zmysle slova. Navždy ostal nekompromisným analytikom, komentátorom
a kritikom romantických ilúzií o živote. Podľa neho je pomenované divadlo v Prešove.
Zdroj: www.e-regions.sk
http://www.osobnosti.sk/osobnost/jonas-zaborsky-1338
Žabokreky – Žabokrecké močiare
Lokalita, kde sa nachádzajú viaceré chránené druhy obojživelníkov od ktorých
pochádza aj názov obce a taktiež obecná symbolika v obecnom erbe – zlatá žabka so
zlatou, striebornými perlami zdobenou korunkou a tiež viaceré mokraďové biotopy.
Zdroj: www.zabokreky.sk
Naspäť hore